Majster skutočným majstrom
Sú dve hodiny popoludní. Vo vývojovom závode Stavebné strojárstvo v Bratislave sa skončil pracovný deň. Ale nie pre všetkých. Majster zámočnícko-montážneho strediska František Kročka rezkým krokom prechádza vrátnicou a mieri k bledomodrej oktávii. Má naponáhlo. Rukou zamáva priateľom a sadá do voza. A o chvíľu už oktávia uháňa popod malokarpatské vinohrady do rodného Jura...
Koľko to vlastne minulo rokov, čo po prvý raz stískal v ruke volant? Pomaly dvadsaťpäť. Autoklampiarska dielňa na rodičovskom dvore, to bolo lákadlo. V nedeľu, keď si nič netušiaci majster hovel na kanape po sviatočnom obede, prišla vytúžená chvíľa pre šarvancov. Vytisli autiačik na svah a poďho, dolu. Nádejní "šoféri" mykali volantom, posúvali páky,tlačili gombíky. Ale nie, to ešte nebolo ono. Až keď podrástol, keď glancoval gymnáziálne lavice, pocítili tú naozajstnú rozkoš samostatnej jazdy, šliapať do pedálov ako na bicykli, len na bratovej stovke Sachs. Nebolo treba rukoväťou pootáčať a už sa viezol. Mal vtedy na výber. Harmonika alebo motocykel.
-Otec,radšej motorku!
Bolo to rozhodnutie na celý život. Veľa radosti so Sachsom nezažil. Schátrané pneumatiky vydržali horkoťažko cestu na kúpalisko. Potom lepiť a lepiť, ba aj na ráfiku mu prišlo vrátiť sa. A tak tá stovka poslúžila aspoň ako polytechnická stavebnica. Štrnásťročný gymnazista na nej absolvoval svoje prvé mechanické školenie. Rozoberal, čistil,mazal,skladal. A vnikal do tajov toho obdivuhodného mechanizmu, čo na pár kvapiek benzínu roztočí piesť, reťaz i kolesá...Tie mechanizmy mu nedali spať. Dumal, rozmýšľal a - študoval. Nie latinu ani chémiu, lež Vyššiu školu motorizmu, prvú publikáciu o pretekových motocykloch. Dlho sa s tou stovkou nebabral. Veď to nebol ani motocykle. Lenže kde zohnať na skutočný? S tými niekoľkými korunami vreckového? Pomoc prišla nečakane. Jurskí piaristi ozvučovali chrám. Objednávku zadali študentom. Jemu sa ušla "výroba" zosilovača. Suma za predaného Sachsa spolu s "bakšišom" od piaristov siahala na staručkého péráka. To už bolo čosi!
Cesta sa rýchlo míňa. V dohľade sú Myslenice. Túúú - tu - tu známy signál. Pohľad spätného zrkadla potvrdzuje dohad. Šedá volga, Fero Srna, priateľ, spolubojovník i súper v jednej osobe sa tiež ponáhľa domov. Na druhú šichtu, k svojím motocyklom.
Ozaj, Fero Srna. Motorky ich ešte ako mládencov spojili putom pevného priateľstva. Učeň-automechanik a študent-gymnazista. So Srnom absolvovali svoje prvé jazdy do bratislavského automotoklubu, do prostredia, presýteného motorizmom. Akí len boli, pre nich osemnásťročných, slávni a nedostižní vtedajší "kanóni" pretekárskeho športu. Ejem, Švarc, Sodoma, Richter....
Aj pérak rýchlo zmenil majiteľa. A v dielničke, kde obaja priatelia trávievali voľné chvíle, sa rodil na "kolene" nový stroj. Pozháňaný po súčiastkach. "Majsterstuck" vyšiel hotový z dielne práve v týždni, keď završoval stúdium maturitou v gymnáziu. Kto vie, ktorá z týchto skúšok dopadla lepšie?
Tristopäťdesiatka bola rýchlo. To už bola iná cesta do motoristického raja v Braislave! - Mať taký motocykel, vyhrám každé preteky! - povedal mu raz Fredo Švarc, keď sa povozil na tej "vlastnej výrobe". Nechcel tomu veriť. Ale Fero Srna dobiedzal. - Poď Feri, skúsime to! Dobre teda. Išli. Srna so svojou dvestopäťdesiatkou, on s triapolkou. Na jeseň v päťdesiatom prvom na preteky do Trnavy. V batožine demižón vína. To mal byť vklad pre nedôverčivých funkcionárov. Domov sa vrátili s dlhým nosom. Nezobrali ich. Nepomohol ani zlatistý jurský mok. V štartovej listine sa nenašlo voľné okienko pre dvoch začiatočníkov. To, že si nezapretekal, to ho ani tak nemrzelo. Skôr to, že si nemohol ten svoj výtvor vyskúšať na ostro. Z jari sa vydali do Trnavy znova. S licenciami pretekárskeho odboru vo vrecku. Miestečko sa našlo. Ani sa nestačili poobzerať a už ich volali na tréning. Všetkých, bez rozdielu obsahových tried. Postavil sa celkom dozadu, do posledného radu. Nikto si ho, nováčika v nevzhľadnej tankistickej prilbe nevšímal. A potom, krúžil trnavskými ulicami. Pokojne, bez nervozity, veď o nič nešlo. A potom - motocykel treba šetriť ani oko v hlave. Po návrate do parkoviska, stal sa razom stredobodom pozornosti. Kde-kto ho poklepával po pleci, zvedavci ohmatávali jeho motocykel. - To nám sem poslali voľajakého Brňáka rozum pomútiť! - začul komentár akéhosi "informovaného". Čo bolo príčinou tej pozornosti? - Človeče, veď si bol najrýchlejší! - vysvetľovali mu. To mu teda nemali povedať. Pochytila ho prvá tréma. Ale,dal som sa na vojnu, tam musím bojovať. V pretekoch sa dostal bez námahy na čelo. Druhý, Uhlík, "premával" kdesi ďaleko vzadu. Devätnásť kôl viedol pole pretekárov a v mysli sa mu už rodila vidina víťazstva. Potom to prišlo. Nepatrná porucha v zapaľovaní - a bolo po provm mieste. Kým odstárnil závadu a znova nasadol na motocykel, bolo už neskoro. Prišiel s veľkým oneskorením za vedúcou trojicou. Bol z toho vtedy veľmi sklamaný. No dojem predsa len urobil. Vari preto ho vzápätí vyslali do Valašského Meziříčí. Stroj si pripravil ako sa sluší a patrí, ba pozlepšoval kadečo a namontoval si aj "módnu novinku", o ktorej sa kdesi dočítal. Bakelitovú cievku. Na každej väčšej stanici vybehol z vozňa, aby sa presvedčil, či sa o jeho stroj v batožinovom vagóne dobre starajú. Ale ani v Meziříčí sa mu nedarilo. Najprv si to poriadne rozdal s vedúcou skupinou. A v závere, tá potvorská bakelitová cievka. Odcínoval sa drôt a do cieľa sa doterigal na jednom valci. Až siedmy. Ale napokon tá tristopäťdesiatka predsa len dokázala, že v nej čosi väzí. Na bratislavskom horskom okruhu pod Slavínom doviezla svojho tvorcu a majiteľa ako prvého do cieľa. Nebolo v ten deň šťastnejšieho človeka pod slnkom. Dva roky potom strávil kočovníckym životom pretekára. Ach, boli že to časy. Batoh na chrbát, motorku do poštového voza a išlo sa. A tých zážitkov. Nijaké recepcie, žiadne oficiality, žili si na vlastnú päsť. Že nebolo peňazí? Z toho si s Ferom Srnom ťažkú hlavu nerobili. Často im postačila jedna večera v reštaurácií napoly, neraz sa museli nakŕmiť aj na "borg". A predsa to boli roky, na ktoré sa tak ľahko nezabúda. Roky úspechov a viťazstiev. Na prstoch jednej ruky by sa dali spočítať preteky, na ktorých by nebol vyhral. Bavoráky, waltre, jawy, všetko to zmohla jedna tristopäťdesiatka.
Bledomodrá oktávia vbieha do Jura. Popri vinárskych závodoch doľava, kúsok hore briežkom a sme doma. S rodinousa zvíta len letmo. Sadá si k prestretému stolu a chvatne obeduje. Myšlienkami už blúdi po dielni. Je mu druhým domovom, malým kráľovstvom. Tých šestnásť štvorcových metrov a predsienka hostí vlastní viac inštitúcií v jednom - konštrukčnú kanceláriu, vývojovú dielňu, montážnu halu, údržbáreň, učňovské stredisko a ktovie čo ešte. Zrodil sa tu už nejeden výborný konštrukčný nápad, motocykly, ktoré s najväčším uznaním hodnotia naslovovzatí odborníci. Málokedy tu býva majster Kročka sám. Vždy sa tu priúča niektorý z adeptov motoristického športu. Pred nikým nemá tajnosti, ochotne prezrádza tie "fígle", pomocou ktorých možno pridať motoru nejaké "koníčky", poúča, radí. Neraz nechá svoj motocykel a s vervou pomáha - budúcemu súperovi. Ťažko by bolo vymenovať všetkých, čo v tejto dielni prežili svoje učňovské roky pod dohľadom pretekára a konštruktéra Františka Kročku. Krajčovič, Lakatos, Chrappa, Slimák, Jurčovič, Šrajner, Brejcha, Macák, to je len niekoľko úchytkom vybraných mien. Vyhľadávajú ho "cestári" práve tak ako "terenári", cestujú za ním z Bratislavy i z Vištuku. A nikdy neodídu naprázdno.
Ale nebývala vždy vybavená ako dnes. Pozháňať všetky tie prístroje, nástroje, to trvalo. Desaťročia. Veď v päťdesiatom štvrtom začínal s holými rukami. Napríklad vtedy, v päťdesiatom štvrtom stál na svete s holými rukami. Oženil sa. Ale okrem manželky a tristopäťdesiatky ani deravý groš. Motocykel padol za obeť rodiacej sa domácnosti. Bolo treba zakúpiť najnutnejší nábytok, zariadenie. Motocykel zmenil majiteľa, putoval kdesi do Nového Mesta k Julovi Horváthovi. A jemu zostala po tých všetkých výdavkoch nepatrná sumička - päť stovák. Ale o to pálčivejšia túžba po motocykli. Naviac do toho prišla základná vojenská služba. Keď si ho už kúpiť nemôžem, tak si ho postavím. Ale kde vziať peniaze? Na vojne zarobiť? Ani nápad. Vychádzky z kasární viedli zväčša k Mototechne či do opravárenských dielní. Hľadať súčiastky, z ktorých by vznikol nový stroj. Niečo sa našlo v predajni, ostatné zasa medzi vyradeným materiálom v dielni. Potom už len netrpezlivo čakal "žold". Ani sa mu v peňaženke nezohrial, tak rýchlo ho pomíňal na vyhliadnuté dielce, z ktorých sa krvopotne rodila nová stosedemdesiatpäťka. Keď po dvoch rokoch opúšťal kasárenskú bránu, bol zasa vo svojej koži. Mal motocykel.
Padla. Je pol ôsmej. Prísna regula denného poriadku ho vedie do bytu, k rodine. Hodinka v kruhu najbližších a najmilších. Chviľka na ktorú sa deti tešia celý deň. - Prednes mi tú básničku, Ľubka.....
Tá sa narodila v ten nešťastný augustovýá deň v päťdesiatom siedmom roku. Nezačala sa tá sezóna práve najlepšie. Nová stosedemdesiatpäťka bola rýchla. Mohol už konkurovať aj továrenským pretekárom, v Litomyšli poriadne popreháňal strakonického Bojera. Ale detské choroby motocykla predsa len šarapatili. A potom prišli preteky v Hlubokej nad Vltavou. Hneď v prvom kole pri nájazde do zákruty sa roztrhla primárna reťaz a zablokovala koleso. Zle na to pomyslieť. Osemdesiat metrov kotrmelcov. Kde ho nepoudierala dlažba, tam ho doráňal stroj. Hodnú chvíľu sa na nič nepamätal. Potom sa pozbieral. Na ďalší štart nebolo pomyslenia. Prasknutý lakeť sa hlásil ku slovu. Ale to najhoršie neprišlo až potom. Priatelia naložili do Minora motocykly. S narýchlo ošetrenou rukou sadol za volant. A krokom do Bratislavy. Na smrť unavený a vyčerpaný bolesťou pristál v pondelok o pol siedmej ráno pred závodom. Po prvý raz vtedy prišiel po pretekoch neskoro do práce....
Týždeň pred Veľkou cenou Československa sa konečne zbalil. Len-len že stihol dať do poriadku stroj. Do Brna musel ísť stoj čo stoj. Išlo mu o veľa. Úspech mohol znamenať víťazstvo v majstrovstvách republiky. Ale osud rozhodol ináč. Po nevydarenom štarte sa rýchlo dostal za vedúceho pretekára. To však bolo všetko, čo dosiahol. S ťažkými zraneniami, v hlbokom bezvedomí ho zaviezli do brnenskej úrazovky. A hádam práve v tej chvíli, v inej nemocnici, vzdialenej desiatky kilometrov, prišla na svet Ľubka. Neštastne sa začal ten rok a trpko skončil. Štvormesačná nútená absencia a naviac zaplatiť trovy brnenskej nemocnici.
- Tak dosť deti! Rýchlo spať. Veď aj zajtra je deň. - Harmonogram denného poriadku ešte nesplnil. Čakajú ho odborné časopisy, literatúra. Darmo, bez toho sa dnes nedá. Spoločníkmi v tejto tichej práci sú mu nespočetné vence,poháre,medaily, plakety, brúsené vázy,trofeje,ktoré zapĺňajú všetky voľné miesta a kúty priestrannej obývačky. Pamiatky na súboje,na víťazstvá,tituly....
Nie, pre toto vlastne nikdy nepretekal. Nezávidel Redmanovi, Andersenovi či Perrisovi ich slávu, triumfy. Nikdy nechcel byť na ich mieste. Tí chlapci si mimo pretekov na svoj stroj ani poriadne nesiahnu. Sú to profesionáli, ktorým dajú do rúk hotové motocykly a žiadajú od nich iba jediné - perfektne jazdiť. V pretekoch si vždy overoval svoj výrobok, zlepšenia, úpravy. Skúšal, či sa to všetko osvedčilo. A domov prichádzal s novými nápadmi, ďalšími plánmi. Naviac boli preteky arénou, v ktorej si meral sily s oveľa mocnejším súperom, s motocyklovými továrňami. Prvé či druhé miesto, to neznamenalo len športový úspech, to bol vždy aj tromf, vhodený do "štichu" továrenských motocyklov. Najmä v šesťdesiatych rokoch, keď najvážnejšími konkurentami boli pretekári, ktorých stroje vybudovali odborníci vo výrobných závodoch. Boli to ťažké roky. Nerovné súboje, kde protivník mal vždy viac šancí. Kde sa mohol "súkromník" hrabať na "fabrikantov"! A preto sa vždy najviac tešil, keď sa mu podarilo prekonať niektorého z továrenských pretekárov, najmä tých zo Strakoníc - Bojera, Bočka, Parusa, keď dokázal vyhútať "fintu", ktorou predstihol svojich súperov. Viťazstvo nad nimi hrialo vždy viac ako vavríny či poháre. Týždne, ba mesiace sa pripravoval na tieto súboje. Špekuloval, prerábal, skúšal. Nie vždy s úspechom. Problémov bolo vyše hlavy. Všetko, čo dostal za štarty, za víťazstvá a často i značná časť zárobku išla na súčiastky. Boli a vlastne ešte aj sú príliš drahé. No nielen to. Rovankým problémom bolo ich zháňanie. Kto spočíta, koľko kilometrov sa za nimi najazdil po továrňach a dielňach. Ale námaha sa vyplatila. V šesťdesiatom roku mal továrenksých pretekárov konečne "na štíte". Po prvý raz preberal plaketu a pohár majstra republiky v triede do 175 cm3. Úspech dodal nové sily. Dlho do noci sa svietilo v jeho dielni. Vytĺkal zo stroja ďalšie "kone". A na Cenu Slovenska v šesťdesiatom prvom museli továrenskí pretekári znova kapitulovať. Motocykel išiel ani diabol a čézety Bočka či Parusa nestačili. Ale kto vydrží vleklý súboj s fabrikou? Druhá strana mala predsa len väčšie možnosti. Preto sa tak petešil novej formuli "junior" v dvestopäťdesiatkách. Konečne, že sa naskytla príležitosť aj pre nás "súkromníkov". Znova prišli ťažkosti, zháňanie výkresov, motora, súčiastok. Dalo veľa námahy, aby stihol novú dvestopäťdesiatku dokončiť do prvých pretkoch v Rosiciach. Na zabehávanie už nezostalo času. Museli sa s mechanikom uspokojiť s niekoľkými kilometrami na hradskej za Brnom. Ale všetky nádeje razom zmaril nepozorný traktorista, ktorý nabral novučičký motocykel i s mechanikom. Našťastie, chlapčisko vyviazol len s odreninami. Ale motocykel! Doriadený na nepoznanie. Ďalšie mesiace driny, lopoty. A predsa ešte stihol vyhrať majstrovstvá republiky stosedemdesiatpäťtiek, získať striebornú v dvestopäťdesiatkách a dvojnásobný titul majstra Slovenska. Ani posledná sezóna nebola na zahodenie. Majster Slovenska v dvestopäťdesiatkach, vicemajster republiky v tej istej triede a tretie miesto v stosedemdesiatpäťkách...
Malá ručička sa už blíži k jednástke. Pracovný deň majstra športu Františka Kročku sa skončil. Bol taký ako predošlé, rovnaký, ako ďalšie, čo budú nasledovať. V zime i v lete, pred sezónou i po nej. Na dovolenke ani rekreáciu sa doteraz času neušlo. V ďalších dňoch možno pribudnú nové starosti. S päťdesiatkou z Považskej Bystrice. Ale to už je vlastne hudba budúcnosti. Blízkej?
J.Korecký