1973 časopis STOP
Pršalo, len sa tak lialo. Ale ten dážď aprílovému večeru svedčal. Svetlo, ktoré žiarilo cez okná Františkovej dielne menilo ťažké kvapky na ligotavé perličky. Chcelo sa mi nachytať si ich do dlane. Ale vstúpil som do domu. Akoby sa v dielni za tri roky nič nezmenilo. Vŕtačky,náradie i naftová piecka stáli na starom mieste. Len motocyklov akosi ubudlo. František Kročka stál pri okne a kameňom upravoval hrany piestneho krúžka. Mal ich už celú kôpku, pripravené k tepelnému spracovaniu. Keď niet inej možnosti, ako si ich zadovážiť, treba si vedieť pomôcť i vlastnou výrobou. Predsa kvôli krúžkom nezostanú pretekárske motocykle zahálať. Nevdojak mi pripomenuli Soichire Hondu. I ten predtým než začal vyrábať vynikajúce pretekárske motocykle, pustil sa najskôr do výroby krúžkov. Na rozdiel od Kročku však nemal v tomto odbore dostatočné vedomosti a skúsenosti. Na montážnom stole stál poldecový tatran. Cez zimu urobil isté úpravy, najmä na zapaľovaní a pomaly ho pôjde vyskúšať. To by však bolo príliš málo na zimné obdobie. Väčšia práca len čaká na dokončenie. Jednovalcová vzduchom chladená stodvadsaťpäťka. Zanechali sme dielňu, dnes už trochu aj historické miesto, kde sa tvorila časť dejín slovenského motocyklového športu. Veď práve tu vznikali okruhové kreácie obidvoch slávnych Františkov - Kročku a Srnu, ku ktorým treba ešte pridať rad nadšencov, dodnes známych motocyklových postáv. V byte rozvoniavala Veľká noc. To pani Kročková kúzlila rôzne dobroty k sviatkom. A vôkol vence, väčšinou zlaté, hádam do nekonečna. Vraj je to len nepatrná časť. Počet ostatných si neviem ani dobre predstaviť. A kdekoľvek sa pozrieš, všade poháre. Krištáľové, veľké, menšie i malé, vázy z liateho skla, suveníry, plakety a medialy, no veľa je toho. A vo vitríne sú najvzácnejšie trofeje, za víťazstvá v medzinárodných pretekoch, z trate Veľkej ceny Československa, za tituly majstrov republiky a Slovenska a najmä za majstra športu a zaslúžilého majstra športu. Krabice, možno s tisíckou fotografií z celého obdobia dvadsaťročnej pretekárskej kariéry. "Tých dvadsať rokov prešlo ako voda, ani sa mi nechce veriť, že je to tak dávno čo som vyhral preteky v Bratislave na horskom okruhu okolo Slavína. Stalo sa to na motocykli, ktorý pôdovne nemal byť vôbec pretekársky. Postavil som si ho zo súčiastok, v poslednom ročníku gymnázia pred maturitou. Jeden z vtedajších významých pretekárov Fredo Švarc sa raz na ňom povozil a vrátil mi ho s komentárom, že má taký výborný motor, s ktorým by musel všetko vyhrať. A keď si ešte potom aj Srna kúpil motocykel pre preteky, JAWU 250 cm3, o našom ďalšom a spoločnom osude bolo rozhodnuté. Jazdili sme vo vypožičaných kožených oblekoch, iba rukavice sme mali svoje, ale len jedny a tie sme si vzájomne požičiavali. Keby naše začiatky neboli bývali také tvrdé, že cez všetko sme sa museli prehrýzť bez akejkoľvek pomoci skúsenejších, nebolo by to bývalo také zaujímavé a zaiste by nám šport nebol dal tak veľa. Dnes som vlastne prekvapený, že môj motocykel, na ktorom som chodil do školy a s ktorým som chodil pretekať,dosahoval už v roku 1951 rýchlosť 138 km/h." Na vtedajšie malé skúsenosti s úpravami motora to bol výsledok vynikajúci. Kročkov motocykel v tom čase patril medzi jeden z najrýchlejších na Slovensku a možno i na Morave. Potvrdzujú to dosiahnuté úspechy. V rokoch 1952 a 1953 vyhral prakticky všetky preteky, na ktorých štartoval. A v polovici úspešnej sezóny 1953 sa ho funkcionári automotoklubu spýtali, či nechce ísť na Veľkú cenu Československa do Brna. František si samozrejme myslel, že ako divák. Ani vo sne ho nenapadlo, že by sa mohol so svojím motocyklom postaviť proti najlepším z domova i zo zahraničia. Presvedčil sa o tom, až keď urobili ďalšie úpravy na motore a motocykel dosiahol rýchlosť 155 km/h, ktorá bola rovnaká ako vtedy platný československý rekord pre triedu 350 cm3, jeho triedu. Vývoj napredoval všade míľovými krokmi. V roku 1954 továrne ČZ a Jawa dokončili pretekárske motocykle s rozvodom OHC, ktoré predstavovali nerovnú výzvu jazdcom na doma zhotovených špeciáloch. "Súkromník", akým bol František, mal vlastne veľmi malú šancu na víťazstvo, alebo popredné umiestnenie. V takýchto chmúrnych myšlienkach nastúpil Kročka na povinnú vojenskú službu. Našťastie do automobilového učilišťa, kde mali k motorizmu vrelý vzťah a umožnili mu postaviť si nový motocykel. V podstate z dielcov, ktoré našiel vyradené v motocyklovej opravovni.Kročka uvažoval veľmi logicky. Priestor, v ktorom mohol naplniť svoje motorárske schopnosti mu poskytla trieda 175 cm3. O tom, že sa rozhodol správne, svedčí dlhý rad úspechov, ktoré začal získavať už v sezóne 1954. Jeho motocykel pre túto "mini" triedu dosahoval rýchlosť 141 km/h a za súperov mal ostrieľaných borcov ako boli Parus,Bojer, Boček, Kostíř. Na prvých pretekoch v Litomyšli skončil na druhom mieste, za Bojerom, ktorý mal na svojom motocykli kapotáž. V tom čase motocykle mali zakryté aj predné koleso tvarovaným krytom z hliníkového plechu. Na ďalšie preteky prišiel už aj František s kapotážou. Jeho ČZ sa razom stala o 10 km rýchlejšia. Súperi už na neho pozerali s úctou. František striedavo vyhrával, ale i prehrával. Boli to vlastne roky získavania skúseností jazdeckých, no najmä technických. Musel si overovať ešte veľa vecí na podvozku, ale najmä na motore. "To je zvláštne. Keď sa človeka zmocní šťastie, všetko mu ide ako po masle. Tuším, že vtedy by som bol schopný preteky vyhrať aj s jednokolesovým motocyklom. Keď však prišlo obdobie smoly, mohol som robiť čo som chcel, nič sa mi nedarilo. Začalo to napríklad rokom 1956. Prvý raz som štartoval na Veľkej cene Československa. V tréningu som dosiahol druhý najrýchlejší čas, ale preteky som pre poruchu nedokončil. Dúfal som, že o rok si všetko nahradím aj s úrokami. A naozaj. Zažil som chvíle, aké si už nikdy neželám, aby sa opakovali. Mesiac pred Veľkou cenou som štartoval v Hlubokej nad Vltavou. Jazdilo sa mi výborne. Zrazu v miernej zákrute, ktorú som prechádzal na plný plyn, sa roztrhla primárna reťaz v motore a leteli sme obaja, motocykel i ja. Tak pekne, tangenciálne, akoby to niekto vopred vyrátal. Lenže bol to ošklivý pád. Presne som si uvedomoval čo sa deje, len som nemal na priebeh žiaden vplyv. Nedokázal som súvislo myslieť, pretože pri kotrmelcoch som narážal hlavou na vozovku a cítil som zakaždým príšernú bolesť. Myslel som si, že môj let sa už ani neskončí. Snažil som sa chrániť si oči a mal som strach, keď som cítil valiaci sa motocykel za svojím chrbátom. A zrazu nastalo hrobové ticho. Skúsil som sa pohnúť a išlo to. S prekvapením som vstal a mohol sa hýbať. Z motocykla zostala len hŕba zdeformovaného kovu. Ale ja som žil, mohol som konečne voľne dýchať." František sa vrátil do depa na vlastných nohách. Lekár ho "nasýtil" talbetkami, ale František mu nezradil, že má príšerné bolesti v lakti. Pozostatky pretekárskeho motocykla naložili priatelia do minora a nasledovala bezútešná cesta domov. S grimasami na tvári a z posledných síl prišiel ráno do fabriky. Prvý raz neskoro z pretekov. Namiesto na pracovisko išiel do nemocnice, kde mu dali na zlomenú ruku sadrový pancier. Lenže o mesiac bolo Brno, kde mohol František získať prvý titul majstra republiky. A tak sadra-nesadra, pripravoval motocykel k veľkému duelu. "Do Brna som predsa prišiel. Atmosféra pretekov, akú človek nenájde hocikde. Zmocnila sa ma trochu silnejšia nervozita, než akú prežívam pri každých pretekoch od prvého víťazstva. Prišli sme na štartovisko. Motory striedavo vyjú a zase stíšia svoj hlas. To aby nevychladli a aby sa pri malých otáčkach neprehltili. Taký je zvyk už od pradávna. A stále čakáme. Okuliare sa zahmlievajú, tak ich vysúvam na prilbu. Vôkol sa koncentruje modrastý opar výfukových plynov, premiešaný dráždivou vôňou spáleného ricínu. Už by nás mohli pustiť. Nozdry sa chvejú vrzušením. Ale štartujúci ešte stále nedáva pokyny k príprave. Z tlampáčov sa ozýva hlas. Čo má po ňom, iné myšlienky mi víria mysľou. Musím dobre odštartovať, na tom veľa záleží. Strakonickí to tu dobre poznajú. Bolo by dobré zavesiť sa za nich. Čo, vydrží sviečka? Aby zase neroztrhla reťaz... Nad nami je zachmúrené nebo. Aspoň nie je horúco, motor lepšie potiahne. A v lese bude vzduch bohatší na kyslík. Cez Farinku by to malo ísť ako blesk. V tom už štartujúci obracia tabule s číslami, ktoré predstavujú 60 sekúnd do štartu. Motory dávno stíchli. Posúvam okuliare na oči, siaham ešte reflexne na benzínový kohút, prikrčím sa nad stroj, rýchlosť je zaradená, stlačím spojku, ŠTART.... Odchádzam z čiary posledný. Mihnutím sa zástavky padá zo mňa nervozita. Čo na tom, že sa mi štart nevydaril. Mám motocykel, ktorému verím. Vzápätí nechávam za sebou hneď niekoľko pretekárov. V lesnatom úseku motor akoby ožil. Ide skvelo. Tak som si to predstavoval. Nerátam, koľkých nechávam za sebou. V Pisárkach mi ktosi signalizuje, že idem na druhej pozícii. To je dobre. Naozaj sa mi ide ako podľa učebnice. Priam sa vyžívam pri klopení motocykla. Najmä v zákrutách tvaru S. Z jednej strany na druhú. To je úžasný pocit. Brzdiť, pridať a zase brzdiť, preraďujem. Otáčkomer nekontrolujem. Netreba. Mám trať dobre natrénovanú. Spoza oblakov vykuklo slniečko. Ďalšia zákruta. Idem asi 90-kou. Klopím stroj... aj, zle je. Kde sa nabrala tá voda! V tom rana a letím po dlažbe. Tentoraz sa čas nezastavil. Prišlo to náhle, tak rýchlo, že to trvalo len zlomok sekundy. Cítim tupú bolesť. Zahmlilo sa mi pred očami. To nič.Treba vstať a ísť ďalej. Ani veľa nestratím. Veď je to len prvé kolo. Vstal som, zapotácal som sa. Motocykel je hádam v poriadku. Aspoň tak vyzerá. Siahnem na tvár a dlane mám plné krvi. Svet sa mi zatočil a ostatné viem len z rozprávania." Bol to nevinný pád. Na motocykli sa odlomilo len stúpadlo a praskol priehľadný štít. František dopadol hlavou na dlažbu a utrpel veľmi ťažký otras mozgu. Po prevoze do nemocnice z fraktúry lebky vznikla embólia. Jeho život visel na vlásku. Stalo sa to v čase, keď sa Františkovej manželke narodila Ľubka. Deväť dní trval jeho zápas o život, ktorý si neuvedomoval. Ale silná vôľa a pevný, vytrénovaný organizmus napokon zvíťazili.Prišla zima a František sa ešte stále liečil. Neobsedel v izbe, ale kutil v dielničke. Veď príde nová sezóna. Musí mať motocykle pripravené. Lenže smolu nie a nie pretrhnúť. O rok zažil opäť nepríjemné chvíle v Piešťanoch. Po tuhom boji s Parusom a Bočkom v triede 175 cm3, štartoval aj v triede 350 cm3 na ČZ OHC, kde sa mu stalo prvé kolo znovu osudným. Dostal sa do skupiny, ktorá havarovala. Našťastie, František z toho vyšiel bez zranení, ale Uhlík z Nového Mesta n. Váhom zraneniam podľahol. Konečne sa nešťastné obdobie minulo. Obrat nastav v sezóne 1960. Svoju 175-ku vypiplal na takú úroveň, že napriek snahám továrenských pretekárov zo Strakoníc, nenašiel až do roku 1965 súpera, ktorý by bol od neho prevzal titul majstra republiky. A to v ostatných sezónach štartoval aj v triede 250 cm3, na motocykli tiež vlastnej konštrukcie. Rok 1965 predstavoval jeho najúspešnejšie obdobie športovej kariéry. Z 20 štartov priniesol 17 zlatých vencov! Od roku 1967 sa František sústredil na triedu 50 cm3, kde v istom období štartoval ako továrenský pretekár Považských strojární. A zase mohol laborovať s motorom, ktorý potreboval niekoľko koní naviac. Podarilo sa mu vyladiť ho na potrebnú úroveň, ale nezískal na ňom ani jeden titul majstra republiky či Slovenska. Tohto roku František bude mať 41 rokov. Muž v najlepšom veku. Zostalo mu ešte stále plné vrece nadšenia. Čo ho vlastne drží pri tomto športe? Úmorná práca prípravy motocyklov, kočovnícky život pretekára či vavríny úspechov? Pochopil som ho. František chcel preniknúť do tajomstiev motora a odhaliť ich. Nikto iný by mu ich neprezradil, len motor sám. A ten mu ich hovorí, po nociach strávených v dielni, na trati, keď sedlá rýchly motocykel a sám ho vedie do cieľa. Motor mu svoje tajomstvá rozpráva na pokračovanie, akoby ich čítal z dajakej knihy. A František nemôže rozprávanie prerušiť. Tie najzaujímavejšie state sú až na posledných stranách. Až ich pozná, motor zamlkne. Tajomstvo bude prezradené...Zostanú len vence a vitrína plná trofejí.
Ing.Stano Cvengoš STOP č.6/1973